V 17. až 18. storočí jednou z možností obživy niektorých rodín na Ihráči bolo pálenie dreveného uhlia. Tejto činnosti sa spoločne venovali celé rodiny. Tí, ktorí nemali domáce zvieratá vysťahovali sa do lesa od jari do jesene na vhodné miesto s dostatkom stromov a blízkeho prameňa vody, kde si postavili kolibu pokrytú čečinou. Pred kolibou bolo ohnisko, na ktorom si pripravovali jednoduché jedlá. Rodiny, ktoré boli viazené hospodárskymi zvieratami sa na čas pálenia uhlia rozdelili tak, že časť rodiny ostala doma a časť išla do koliby v lese. Pre zásoby poživne chodieval niektorý z uhliarov do dediny pričom jedna cesta niekedy trvala aj 2 hod. Jedlá v kolibách boli jednoduché a to: chlieb, kapustnica, krúpová polievka, varený bôb, trhance, halušky, neskoršie varené zemiaky. Živili sa aj potravinami získanými z okolitej prírody čaje z rastlín, žabie stehienka, huby, sem tam sa podaril uloviť pstruh a upytliačiť nejaké lesné zviera do pascí.
Samotná práca si vyžadovala dôkladnú organizáciu uhliarov. Kolibu opúšťali zavčasu ráno, pričom jedni pílili stromy a pripravovali siahovicu v neďalekom okolí a druhí na vyhliadnutom mieste klčovali a upravovali šteť (zarovnaná plocha) na postavenie miliera (uložené drevo do ihlanu).
Po nachystaní dostatočného množstva dreva postavili uprostred šteti drevený stĺp, ktorý nazývali kráľ. Okolo kráľa ukladali drevo šikmo, pričom na zem do stredu naložili rozkládku, suchú čečinu a suché tenké drevo na rozloženie ohňa. Drevené polená neustále ukladali v ďalších radoch a vrstvách, kým milier nedosiahol v základni okolo 5 m a do výšky 2,5 až 3 m. Uloženú kopu dreva prikryli čečinou a navlhčenou zemou, čím vytvorili nepriedušný obal s otvorom na vrchu miliera a otvorom pre zapálenie rozkládky. Zapálili rozkládku, keď sa oheň rozhorel, uzavreli otvor na zapálenie a do nepriedušného plášťa dookola napichali otvory o priemere približne 8 cm, ktoré slúžili na prívod vzduchu k ohňu a odvetranie splodín.
Pri zapálenom milieri zostával najskúsenejší uhliar, pretože táto činnosť si vyžadovala veľké znalosti, lebo podľa farby dymu, ktorý signalizoval správnosť horenia, otváral a zapchával odvetrávacie otvory. Ostatní uhliari išli neďaleko pripravovať šteť a píliť drevo na ďalší milier a tak postupne obsluhovali viac milierov.
Príliš veľa vpusteného vzduchu do miliera znamenalo zhorenie dreva v milieri na popol a príliš málo vzduchu spôsobilo spomalenie procesu prípadne uhasnutie ohňa v milieri. Celý proces vypálenia uhlia v milieri trval aj 2 týžne. Po skončení pálenia všetky otvory na milieri uzaveli, aby udusili oheň. Po vychladnutí miliera plášť odstránili, uhlie nakladali na vozy a odvážali pánom do Kríža, Kremnice, Zvolena a na farnosti, v čase nedostatku kamenného uhlia poslúžilo drevené uhlie aj kováčom. Správne vypálené drevené uhlie muselo držať spolu a vyzeralo ako kus krížom popraskaného, čierneho dreva. Muselo byť lesklé, nesmelo sa drobiť a nesmelo príliš mazať. Ihráčske uhlie používali aj v Budapešti.
Všetko vypálené uhlie predali a vo svojej domácnosti v zime kúrili len drevom.
