Kremnické hory boli odjakživa porastené hustým zmiešaným ihličnato – listnatým lesom. Kto v nich chcel žiť musel sa naučiť spracovať drevo vo svoj prospech. Aj v Ihráči sa mnohé rodiny živili prácou v lese. Každá rodina si musela na kúrenie pripraviť dostatok palivového dreva. Drevorubači do práce stávali zavčas rána, tak že po skromných raňajkách si do plátenej kapsičky vložili kúsok chleba, plátok, ako dlaň, slaninky a jednu dve cibule. Okrem toho nožík, pílnik a šrankovník. Na plece do oblúka zviazanú dvoj mužnú pílu bruchačku do ruky prepotrebnú sekeru a išlo sa na úsvite do práce. Cesta do práce trvala niekedy aj dve hodiny mnoho krát do strmých svahov. Ešte náročnejšia cesta bola v zime, keď sa museli brodiť do práce a z práce domov vo vysokom snehu. Ihračskí drevorubači využívali na cestu domov z práce v Bielom potoku bicykle, ktoré vytlačili ráno po hradskej do doliny a po práci sa pohodlne zviezli domov. Dole strmou dolinou si za bicyklom priviazali na špagát odseknuté konáre, ktoré slúžili ako brzda.
Po príchode na miesto práce sa rozložili, vyhliadli príslušný strom a začali píliť. Najskôr určili najvhodnejší smer pádu stromu, potom si vyhliadli únikové miesto, kde odskočia keď bude strom padať. Potom podpílili strom do klina asi do tretiny hrúbky kmeňa. Po tejto príprave priložili bruchačku z druhej strany stromu striedavým ťahom dvaja muži pílili strom. Keď sa už podpílený strom neudržal a začal vlastnou váhou padať v určenom smere, muži odskočili na vopred vyhliadnuté bezpečné miesta. V hore pracovali v partiách, ale najmenej v dvojici. Keď odpílili potrebné množstvo stromov tieto pomocou sekier zbavili vetví, odvetvené kláty a hrubé konáre popílili na metrové dĺžky. Hrubé popílené kláty rozštiepali na dve až šesť polien, aby sa nimi dalo ľahšie manipulovať. Kláty štiepali pomocou dvoch – troch sekier na ktoré udierali okovancom (drevené dvojručné kladivo stiahnuté obručami). Niekedy na štiepanie používali aj kovové kliny. Naštiepané polená ukladali do šichtúňov, kde drevo preschlo a potom ho furmani na vozoch odvážali zákazníkom. Vhodné odpílené stromy na rezivo odvetvili, rozpílili na potrebné 4 – 10 metrové dĺžky, prípade ich odkôrnili pomocou škobry, naložili na vozy a odvážali na pílu, kde z klátov narezali gátrami rezivo.
Mnohokrát stromy pílili v ťažko dostupnom teréne. V takom prípade museli spracovanú hmotu priblížiť na vozmi dostupné miesto. Metrovicu hádzali dolu zalesnenou stráňou tak, že odhodené poleno dopadlo na rezanú časť polena, to sa niekoľkokrát odrazilo čím sa vzdialilo aj o 30 metrov dolu kopcom. Takto neustále polená prihadzovali až na miesto prístupné vozmi. Z nedostupných miest drevo približovali v rizniach (žľaby zhotovené z drevených štanglí) aj niekoľko sto metrov. Neskoršie používali lanovky. V zime približovali metrovicu krnačkami. Krnačky boli veľké sane na ktoré naložili 1 – 1,5 metrov dreva, drevorubač sa chytil vyhnutých držadiel vpredu a polo ležmo s nohami dopredu riadil krnačky, vo veľmi strmom teréne priviazali za krnačky reťazou niekoľko polien, ktoré slúžili ako brzda.
Odpílené stromy určené na pílu v stráni odvetvili a pomocou capínov spúšťali dole svahom do doliny, tu ich konským záprahom naťahali na rampu (dostupné miesta pri ceste), kde ich rozdelili na potrebné dĺžky a nakladali na vozy.
Okolo roku 1955 sa začalo v našich lesoch modernizovať. Na pílenie použili pojazdnú centrálu na výrobu elektrického prúdu a káblami natiahnutými do lesa napojili elektrickú dvoj mužnú pílu, ktorou odpilovali a rozpilovali stromy. Neskoršie bola vyvinutá veľmi pohotová, motorová jedno mužná píla. Na približovanie drevnej hmoty sú používané lesné traktory a na prevoz dreva veľké nákladné vozidlá s hydraulickou rukou.
Práca v lese bola vždy namáhavá, veľmi nebezpečná, vyžadovala si maximálne sústredenie a zručnosť, akýkoľvek omyl stál drevorubača ťažké zranenie ba i život.
