Dostatok vhodného dreva na šindle podnietil občanov, aby sa výrobou šindľov živili. Boli prepotrebné aj na zakrytie obydlí, tak vznikali rodinné výrobne šindľov. Dobre zhotovená šindľová strecha vydržala 20 – 30 rokov. Obyvatelia v Ihráči si rýchlo osvojili výrobu šindľa. Na výrobu bolo treba niekoľko nástrojov, ktoré si vyrobili a zručnosť, ktorá im nechýbala.
Výroba šindľov sa začínala vyhliadnutím vhodného ihličnatého stromu (jedla, smrek), ktorý mal dostatočný priemer rovný kmeň bez hrčí a čo najväčšiu vzdialenosťou medzi konármi. Kmeň sa narezal na rovnaké klátiky dĺžky 40 – 50 centimetrov, rozštiepil sa ne dve polovice cez stred klátika, z každej polovice sa potom nadložením sekery smerom k stredu a úderom dreveného kladiva štiepali 3 –3,5 centimetre široké štiepky. Potom sa štiepka uchytí do dreveného chápadla zvaného žaba a povrch sa opracuje obojručným nožom do želaného tvaru. Nakoniec sa opracované šindle po troch vbijú do drážky v drevenom kláte a na širšej strane sa páhovníkom – drážkovačom vyreže v každom šindli drážka . Nakoniec sa šindle vyberú z uchytenia, zviažu sa do balíkov a nechajú riadne vysušiť.
Usušené šindle sa pribíjajú na strechu na latky tak, že sa šindle miernym klepnutím zasúvajú do drážky predchádzajúceho a dbá sa na zarovnanie hrany šindľov. V prvom rade sa pribije každý šindeľ jedným klincom ostatné rady sa pribijú tak, že sa pribijú krajné šindle a potom každý štvrtý. Dobre uschnuté šindle v zimnom období predávali odberateľom vo viazaniciach hlavne na jar.
