V najužšej časti doliny pod dedinou ide cesta pod horou blízko potoka. Pod horou pri ceste vyteká malý, ale vytrvalý pramienok tečúcej vody. Počas vojny tu postrelili rumunského vojaka. V ukrutných bolestiach sa doplazil k pramienku, vyhrabal malú priehlbinku, keď sa naplnila vodou, chladil si ňou okolie rany a hasil nesmierny smäd. Rana bola hlboká a tak vojak do rána umrel. Vojak bol nepokrstený, preto jeho duch sa nechcel rozlúčiť s miestom, kde vojak ďaleko od domova umrel. V tú dobu na Ihráči pochovali mnoho nepokrstených nemluvňat pri ktorých chcel ostať a tak sa pomstil každému, kto v noci prechádzal po ceste okolo tohto miesta. Na pocestného prišiel veľký strach, zdalo sa mu, že sa naňho váľa za strašného dunenia celá hora, dole stráňou sa kotúlali kamene, ktoré každú chvíľu mohli zasiahnuť pocestného.
Raz sa oneskorene vracal z hory furman so svojím vozom. Ocitol sa v o pol noci pri studničke. Zrazu sa kone splašili lomcovali sebou, potrhali popruhy a polámali voz. Furman v snahe zachrániť si život ušiel do dediny. Ráno našiel zúbožené, doráňané kone vo dvore. Keď sa k nim priblížil báli sa svojho gazdu divoko erdžali, triasli sa na celom tele a kopali na všetky strany. Veru dalo mu mnoho námahy, aby ich utíšil. Odvtedy vždy prechádzal s vozom okolo studničky len cez deň, aj tak sa kone v tomto mieste ozlomkrky rozbehli, aby boli čo najďalej od strašidelného miesta.
