V roku 1959 prišla do našej obce mladá a krásna 18 ročná súdružka učiteľka Evka Urbanová, teraz Kúdelková. učila tretiakov a piatakov, ktorí sa učili v jednej triede. Aj keď súdružka učiteľka učila v našej obci len tri roky, získala si veľkú obľubu nielen žiakov, ale aj občanov, pretože sa veľmi aktívne zapájala do života obce tým, že spolu s mládežou a občanmi nacvičovala a hrala divadlá z dedinského prostredia, organizovala tanečné zábavy, zapájala sa do činnosti ČSČK a pod.
Po troch rokoch odišla do svojej rodnej dediny Valaská, kde si po čase založila rodinu.
Mala som možnosť túto, teraz už v dôchodku, pani učiteľku Evku Urbanku ! dokonale poznať z rozprávania môjho brata ( ktorého učila a ktorý ju mal veľmi rád), z rozprávania mojej tety, neb. Rózky Gajdošovej ( s ktorou si dlhé roky písala a písomný styk s dcérou Zdenkou ukončili asi pred dvomi rokmi) a mnohých ďalších jej žiakov a občanov, lebo meno Evky Urbanky sa v obci často skloňovalo a vždy len v dobrom.
Z mnohých spomienok jej žiakov – v nedeľu sa v kultúrnom dome premietalo kino. Aj keď to bol film pre deti, mohli ísť len žiaci, ktorí v priebehu týždňa nedostali zlú známku. Prišla nedeľa a žiaci išli do kina so žiackou knižkou, aby neb. Gizka Kostrianová, mohla skontrolovať, kto do kina môže ísť a kto nie.
Tí, ktorí sme do kina nemohli ísť sme na Urbanku ( ako ju po čase volali) mali ťažké srdce, ale aj tak sme ju mali veľmi radi a rešpektovali sme ju a rodičia jej boli za takúto výchovu veľmi vďační. Čo si myslíte, aké by boli reakcie detí a rodičov dnes? Aby sme sa však dostali k tomu najdôležitejšiemu poďme ďalej.
V piatok 15. augusta 2008 – zavítala pani učiteľka Evka po 46- ich rokoch na Ihráč. Mala som možnosť stať sa nestranným pozorovateľom stretnutí žiakov , občanov a priateľov, s ich milovanou pani učiteľkou a porovnávať, či je taká, akú som si ju v detstve vyfantazírovala na základe spomienok brata a tety. Musím sa priznať, že moja fantázia nebola v tomto prípade dokonalá, lebo pani učiteľka je veľmi príjemná, milá, dobrosrdečná jednoducho fantastická osoba, ktorá si hneď získala moje srdce.
Som presvedčená, že takto pôsobí na každého s kým sa stretne, svojou prítomnosťou a zjavom rozdáva okolo seba lásku, radosť a porozumenie.
V piatok bola prítomná na sv. omši v kostole Krista Kráľa a dopriala by som všetkým, ktorý navštívite túto stránku, aby ste zažili také privítanie od žiakov, priateľov a občanov, aké zažila pani Evka. Každý sa chcel s ňou pozdraviť, objať a porozprávať. Cestou nemala problém zastaviť sa v miestnom pohostinstve ( na terase), kde stretla ďalších svojich bývalých žiakov, známych, kde spomínali na staré časy a samozrejme žiaci jej aj zaspievali, čo ju nesmierne potešilo.
V ten večer sa mi podarilo chvíľku sa s ňou porozprávať a tu je jedno z jej vyznaní. „ Asi polroka predtým, ako ma po dlhých rokoch dala pozdraviť moja milá žiačka Anička Kurčíková , pozerala som album s fotkami a povedala som si „ ešte raz ísť na Ihráč a potom môžem aj zomrieť“ dodala „ ale teraz nechcem“ ( smiech). Moja túžba sa splnila, pokračuje a som veľmi prekvapená a dojatá, ako ste ma všetci prijali.
V sobotu popoludní bolo stretnutie niektorých žiakov a priateľov u Kurčíkov, kde som bola pozvaná aj ja. Znovu krásne slová dojatia, vyznania a lásky, ktoré celý život prechovávala k žiakom , priateľom a známym.
V nedeľu po sv. omši pri kostole znovu veľké objatia a stisky rúk s tými, s ktorými sa ešte nestretla, ( ale aj s tými s ktorými už bola). Tu padol návrh na stretnutie o 17, 00 hod. na terase pri pohostinstve. Medzitým navštívila priateľov doma. O 17,00 hod. boli na terase vďaka Milky Mičincovej, Anky Kurčíkovej a Evky Kollárovej pripravené stoly s občerstvením a spomienky na minulosť mohli opäť začať. Keďže sa v nedeľu hral majstrovský futbalový zápas doma, v pohostinstve bolo po zápase veľa ľudí a každý chcel s ňou prehodiť aspoň pár slov. Počas týchto troch dní, keď som mala možnosť byť pri týchto stretnutiach, stále mi hovorila „ uštipni ma, či sa mi to nesníva“. Viac krát sa počas návštevy vyjadrila „ takúto radosť som už veľa rokov nezažila“ potom dodala „ väčšia bola len vtedy, keď sa mi narodili deti“.
V pondelok navštívila miestny cintorín hrob Rózky Gajdošovej, dlhoročnej priateľky a tety Milky Zelinovej, ktorú mala nesmierne rada. Navštívila ešte niekoľko priateľov a večer sa vrátila do svojej rodnej obce Valaskej, kde ju túžobne očakávala jej rodina.
Pri každom stretnutí tisíckrát ďakovala všetkým za krásne prijatie. Pri každom stretnutí nezabudla úprimne poďakovať Anky Kurčíkovej za jej pozvanie, ktorá jej týmto pozvaním splnila dlhoročnú túžbu a sen. Ďakovala Evky Kollárovej, ktorá ju počas návštevy stále sprevádzala aj so svojím manželom. S každým, s kým sa stretla, jej od tej chvíle musel hovoriť TY. Bola som tým poctená aj ja, hoci som nebola jej žiačkou. Najskôr sa mi to nedarilo, ale v sobotu som si už zvykla.
V pondelok večer sa skončila moja dobrovoľná úloha nestranného pozorovateľa, keď som Evke na rozlúčku zamávala a vlak s nesmierne sympatickou, milou a nežnou pani učiteľkou Evkou, ktorá si úplne získala moje srdce, vzďaľoval.
Čo chceme Evke popriať?
Drahá naša Evička, prajeme Ti pevné zdravie, krásnu a činorodú jeseň života v kruhu Tvojich najmilších.
Nezabudni, že v Ihráči sú dvere a srdcia pre Teba vždy otvorené.
